Biskup Ján Vojtaššák

Ján Vojtaššák (* 14. november 1877, Zákamenné – † 4. august 1965, Říčany) bol diecéznym biskupom spišskej diecézy. Počas druhej svetovej vojny bol členom Štátnej rady. Bol jedným z nespravodlivo odsúdených v zinscenovanom procese so slovenskými biskupmi v roku 1951.

Ján Vojtaššák bol jedným zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918.

Život

Mladosť a začiatky kňazskej činnosti

Pochádzal zo Zákamenného, z mnohopočetnej roľníckej rodiny. Mal desiatich súrodencov. Študoval na gymnáziách v Trstenej a Ružomberku a od roku 1895 študoval teológiu v seminári v Spišskej Kapitule. Za kňaza bol vysvätený 1. júla 1901. Ako kňaz pôsobil na viacerých miestach (Vyšná Zubrica, Kvačany, Bijacovce, Podvlk, Zubrohlava, Ústie nad Priehradou, Brutovce, Tvrdošín, Veličná, Vyšné Repaše), neskôr sa stal kapitulným vikárom a rektorom seminára. Už pred prvou svetovou vojnou sa aktívne zapájal do politického života ako člen SĽS.

Biskup

Po vzniku Česko-Slovenska sa po maďarských biskupoch uvoľnili biskupské stolce. Spišskú diecézu viedol Štefan Mišík. Ten však už 27. júla 1919 náhle zomrel. Vedenie diecézy zostalo na Vojtaššákovi. 16. decembra 1920 bol Vojtaššák vymenovaný za spišského diecézneho biskupa. Vysvätený bol 13. februára 1921 v Kostole sv. Ladislava v Nitre a 27. februára zaujal úrad. Jeho biskupské heslo znelo: Anjelom dá príkaz o tebe. Vojtaššák sa zameral na obnovu duchovných hodnôt medzi veriacimi po 1. svetovej vojne. Musel bojovať proti proticirkevnej vláde. Napriek tomu sa jeho diecéza rozvíjala. Biskup začal s duchovnou obnovou v diecéze. V roku 1921 zriadil v diecéze večnú poklonu Sviatosti oltárnej o rok neskôr založil arcibratstvo večnej poklony vo všetkých farnostiach svojej diecézy. Každý deň v roku bola v niektorej farnosti eucharistická poklona.

Skutočný projekt administratívnej obnovy diecézy začal zvolaním Diecéznej synody. Tá sa uskutočnila v júli v roku 1925. Na synode sa prerokovali otázky Duchovného života kňazov, Boží kult, Sviatosti, Intencie a diecézna taxa, Cirkevný majetok, seminár a výchova bohoslovcov, Školy a katechetická výchova detí, mládeže a dospelých, Sociálne aktivity a spolky, Kňazská penzia a testamenty, Kántori a kostolníci, Benefíciá, Styk farských úradov s diecéznym úradom.

Biskup osobne navštívil všetky farností a kostoly v diecéze podľa vtedajších dopravných možností. Osobitnú pozornosť venoval školstvu. Spišský seminár sa vďaka nemu stal najlepším vo vtedajšom Česko-Slovensku. Mimoriadne sa staral o duchovnú i odbornú výchovu svojho kléru. Mnohých posielal na štúdiá do zahraničia, najmä do Viedne, Ríma, Prahy, Jeruzalema a Innsbrucku. Z jeho podnetu v Spišskej diecéze bolo postavených 49 školských budov. Okrem toho zmodernizoval Učiteľský ústav v Spišskom Podhradí a chudobným študentom sám ročne hradil niekoľko štipendií.

Druhá svetová vojna a židovská otázka

Počas druhej svetovej vojny pôsobil v rokoch 1940 – 1945 ako podpredseda Štátnej rady, ktorá fungovala ako horná komora vtedajšieho parlamentu. Do Štátnej rady ho delegovala HSĽS, aby tam oficiálne reprezentoval katolícku cirkev, kde aktívne politicky vystupoval proti židovským spoluobčanom, za vojny udával , arizoval židovský majetok a už vatikánske archívy tej doby ho označujú za šovinistu.

Jeho postoj k Židom v Štátnej rade je ďalej zdokumentovaný v diplomatickej korešpondencii medzi Giuseppem Burziom (vatikánsky chargé d'affaires v Bratislave) a kardinálom Luigim Maglionom (vtedajší štátny sekretár Vatikánu). V jednom z listov do Vatikánu Giuseppe Burzio píše: „...Informovali ma, že na zasadaní, kde sa prediskutovala deportácia Židov, monsignor Vojtaššák namiesto toho, aby sa postavil proti nehumánnemu plánu, zaujal úplne pasívny postoj, obmedziac sa na nepodstatné námietky. Potom, v rozhovore s iným biskupom naznačil, že podľa jeho mienky by bolo lepšie, keby sa cirkevná vrchnosť nemiešala do tejto otázky, aby nekládla prekážky vláde a prezidentovi republiky, že Židia sú najhoršími nepriateľmi Slovenska, že i tak sa veci budú vyvíjať svojím smerom ... a tak ďalej." 

Na konci vojny sa nepokúsil o útek z krajiny.

Politické prenasledovanie

Po obnovení ČSR ho už 5. mája 1945 prvýkrát zatkli a väznili do 8. septembra v Bratislave. Žiadosť česko-slovenskej vlády, aby bol Ján Vojtaššák pozbavený úradu diecézneho biskupa, Svätá stolica zamietla. Dôvodom jeho prvého zatknutia bolo jeho angažovanie v politike počas vojny. Neskôr po prepustení bojoval za záchranu katolíckeho školstva. Pokúšal sa zabrániť zásahom štátu do cirkevných záležitostí, exkomunikoval z cirkvi viacero komunistov. Od 3. júna 1950 bol internovaný v biskupskej rezidencii, 15. septembra 1950 bol odvlečený do Prahy-Ruzyně a 15. januára 1951 bol v Bratislave v tzv. „divadelnom” procese s „vlastizradnými” biskupmi odsúdený na 24 rokov ťažkého väzenia a ďalšie tresty za údajné úklady proti republike, velezradu, vojenskú zradu a vyzvedačstvo. Spolu s ním boli odsúdení na doživotie biskupi Michal Buzalka a Pavol Gojdič a nasledovalo masové zatýkanie kňazov a angažovaných laikov. Vo väzení bol až do amnestie 5. októbra 1963.

Smrť

Po prepustení žil krátko v Oravskej Lesnej a neskôr v Senohraboch pri Prahe. Zomrel vo vyhnanstve v Říčanoch pri Prahe, pretože mu bol zakázaný pobyt na Slovensku. Pochovaný bol v rodnom Zákamennom. V roku 1990 bol rehabilitovaný zrušením rozsudku. V roku 2003, v priebehu beatifikačného procesu, boli jeho pozostatky exhumované a prenesené do Katedrály sv. Martina v Spišskej Kapitule.

Proces blahorečenia

Proces blahorečenia (beatifikácia) je vo všeobecnosti úzko spätý so zhromažďovaním životopisných údajov o kandidátovi na blahorečenie. Prvú monografiu s osobnými svedectvami o Jánovi Vojtaššákovi napísal Mons. Viktor Trstenský. Ide vôbec o prvý životopis spišského biskupa Jána Vojtaššáka, ktorý vyšiel v zahraničí pod názvom Ján Vojtaššák – mučeník Cirkvi a národa a v rozšírenom druhom vydaní na Slovensku pod titulom Sila viery, sila pravdy.

Pápež Ján Pavol II. pri svojej návšteve Slovenska v roku 1995, v kázni počas svätej omše na Mariánskej hore v Levoči 3. júl priamo vyzval na začatie procesu beatifikácie Jána Vojtaššáka.Všetci diecézni biskupi Slovenska zaujali k nemu kladný postoj. Proces formálne začal spišský diecézny biskup František Tondra 11. decembra 1996,^[7] po predbežnom súhlase Kongregácie pre kauzy svätých. Ján Chryzostom kardinál Korec sa v homílii na bohoslužbách pri príležitosti 35. výročia smrti biskupa Vojtaššáka v Zákamennom vyslovil za jeho čím skoršie blahorečenie a nazval ho „mučeníkom”. V novembri 2001 bola ukončená diecézna fáza procesu a kauza bola postúpená Kongregácii pre kauzy svätých, čím sa začala druhá fáza.

V roku 2003 Štátny sekretariát Svätej stolice poslal list Františkovi Tondrovi, v ktorom sa píše, že „Svätá stolica si váži biskupa Vojtaššáka, ale nateraz nepovažuje jeho blahorečenie za vhodné“.

V máji 2016 sa v Námestove uskutočnila verejná prednáška s dovtedy nepublikovanými fotografiami a historickými údajmi o J. Vojtaššákovi. Prednášku viedol cirkevný historik HEDr. Ľuboslav Hromják, PhD., ktorý sa štúdiu prameňov o jeho živote venuje od roku 2010. V prezentáii hovoril o živote J. Vojtaššáka a jeho pôsobení na pozadí slovenských cirkevných dejín. V prezentácii boli publikované fotografie od narodenia až po smrť resp. exhumáciu jeho telesných pozostatkov. V závere bola predstavená nová odborná štúdia — monografia — s názvom S výrazom lásky trvám. Autor Ľ. Hromják v monografii ponúka viaceré dôkazy, že biskup J. Vojtaššák spôsobom akým mohol postavil sa na obranu tých, ktorí boli utláčaní. Súčasťou textovej prílohy je aj pamätný list, na základe ktorého Alexander Mach neobnovil druhú pripravovanú vlnu deportácie Židov zo Slovenska.

V novembri 2017 sa uskutočnila vedecká konferencia obsahujúca 19 štúdií, ktoré prinášajú výsledky najnovšieho historického výskumu k rôznym aspektom života J. Vojtaššáka: rodinné zázemie, príchod do biskupskej služby, pastoračné aktivity, zástoj pri budovaní školstva a cirkevných inštitúcií, poľská problematika, vzťah k židovskému obyvateľstvu, vzťahy so Svätou stolicou a so slovenským exilom, postoj k totalitným ideológiám a režimom a ich postoj k nemu. Osobitný prínos majú príspevky dokumentujúce jeho perzekúciu v povojnovom Československu, predovšetkým politický proces a dlhoročné väznenie komunistickým režimom. Jednotlivé state vychádzajú z primárneho archívneho výskumu a prinášajú mnoho nových, doteraz neznámych poznatkov.

Do rozsiahlej prílohy zostavovatelia zaradili viaceré kľúčové dokumenty a bohatý fotografický materiál. Zaujímavosťou je dôverná správa o posledných dňoch života J. Vojtaššáka v internácii v Senohraboch pri Prahe, ktorej autorom je autentický svedok, český kňaz František Ludvík.

Zámerom všetkých zainteresovaných bolo dosiahnuť, aby sa postava biskupa J. Vojtaššáka vnímala vo väčšej komplexnosti a v reálnom svetle. Popri novootvorených témach práve realizmus pohľadu na túto osobnosť je vkladom, ktorým účastníci konferencie prispievajú do celkového diskurzu o  J. Vojtaššákovi v nádeji, že skutočný dialóg je možný aj pri rozličných interpretačných východiskách. Z vedeckej konferencie vyšiel v roku 2018 zborník, ktorý zostavili Róbert Letz a Peter Jurčaga.

V roku 2019 Spišské biskupstvo spolu s LUX communication a TV LUX pripravili dokumentárny film o Božom sluhovi spišskom biskupovi Jánovi Vojtaššákovi, o jeho takmer 90 ročnom živote a o hrdinskom znášaní kríža, s názvom Vojtaššák. Jeho premiéra v televízii sa uskutočnila na Veľký piatok 19. apríla 2019.

Seminár Jána Vojtaššáka

Po Jánovi Vojtaššákovi je pomenovaný Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka v Spišskej Kapitule – Spišskom Podhradí. Tento seminár, na ktorom aj on sám študoval, bol založený ešte v roku 1815. V roku 1950 komunistický režim kňazský seminár násilím zlikvidoval. Seminaristi boli povolaní na vojenskú službu do Pomocných technických práporov (PTP). Profesori a predstavení boli zatknutí a odsúdení spolu s biskupom Jánom Vojtaššákom. Seminár bol znovu obnovený až v roku 1990. Od roku 2003 patrí seminár pod správu Teologickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku.